Dejiny farnosti

Bratislava Miletičova (1933 – 1950)

Saleziáni, ktorí prišli na Slovensko v roku 1924, začali svoju činnosť v Šaštíne. Ako svoj druhý dom dostali farnosť a starý benediktínsky kláštor v Hronskom sv. Beňadiku. V poradí tretím saleziánskym domom na Slovensku bol dom v Bratislave na Miletičovej ulici.
Po svojom príchode na Slovensko Saleziáni už dlhšiu dobu uvažovali o začatí budovania diela dona Bosca aj v hlavnom meste Slovenska, k čomu ich povzbudzoval aj trnavský apoštolský administrátor, otec biskup Pavol Jantausch. Pán biskup dokonca v roku 1930 zakúpil veľký pozemok v Bratislave na Tehelnom poli na postavenie ústavu a kostola pre saleziánov. Stavba sa však nemohla rozbehnúť, pretože zakúpený pozemok sa mal podľa návrhu niektorých členov stavebnej komisie mesta Bratislavy použiť na park. Kvôli vyjednávaniu a novým ťažkostiam, ktoré medzičasom vznikli, sa musela stavba odkladať. Až začiatkom októbra 1932 bolo vydané stavebné povolenie na pôvodnej parcele na Tehelnom poli.
Správca začínajúceho sa saleziánskeho diela v Bratislave Dr. František Sersen v tom čase napísal do kroniky: «Keď som prišiel na Miletičovu, na starom opustenom cintoríne, ktorý sa rozkladal na našej parcele, bujnelo na hroboch krovie a plevel, z čoho vyčnievali zvyšky chátrajúcich krížov. Keď som s bratislavským farárom, osvieteným pánom prelátom Dr. Ľudovítom Okánikom obchádzal hrobmi obsiate budúce stavenisko, povedal: „Viete, z tohto miesta ticha a smrti musíte spraviť oázu radostného života. Toto miesto je pre vás ako stvorené. Vôkol iba fabriky. V tôni ich učadených komínov sa krčia osady. Mládež vám nebude chýbať. Ujmite sa, prosím, tejto opustenej záhradky. Ujmite sa tých osirelých hrobov, zmeňte to zabudnuté miesto smrti na život, čo nech je skvelým symbolom vášho budúceho apoštolátu v mojej farnosti“.


Dňa 24. novembra 1932 sa konečne pristúpilo k stavbe projektovaného kostola a saleziánskeho ústavu. Stavba už po tomto začiatku pokračovala pomerne rýchlo a bez problémov. Dňa 14. septembra 1933 na sviatok Povýšenia sv. kríža sa bratislavskí saleziáni nasťahovali do svojho dohotoveného domu. Vykonanému dielu sa najviac tešila mládež, pre ktorú sa to všetko robilo. V dome boli k dispozícii dve veľké siene: jedna ako hračkáreň a druhá na prednášky a divadlá. Okrem nich tu bolo aj niekoľko miestností na stretávanie skupín. Mládež sa však najviac tešila priestrannému ihrisku. Dvor a dom sa už napĺňali veselým krikom mladých duší.

Dňa 8. decembra 1933 bola v Bratislave veľká katolícka slávnosť. Bol posvätený nový kostol na Miletičovej ulici, ktorý vybudovali saleziáni. Posviacku vykonal mestský pán farár Dr. Ľudovít Okánik. Táto veľkolepá cirkevná slávnosť pritiahla do nového a vkusne vybudovaného kostola mnoho veriacich mesta Bratislavy i z okolia. Tento nový kostol bol v skutočnosti iba Kaplnkou Panny Márie Pomocnice, ktorá sa mala neskôr stať bočnou kaplnkou veľkého kostola zasväteného Panne Márii. So stavbou veľkého kostola sa však iba uvažovalo v blízkej budúcnosti. Táto priestranná kaplnka, ktorá sa počas nedieľ spájala s divadelnou sálou, však už začala slúžiť verejnosti a mládeži.

 Priestory domu a ihriska sa postupne sprístupňovali pre potreby rozrastajúceho sa apoštolátu. Na jar roku 1934 sa uskutočnila úprava veľkého priestranného dvora, ktorý chlapcov priťahoval, ale ešte nebol pripravený. Stále tam zavadzali staré hroby, jamy, kamene a kadejaká burina. Ale mladých to neodradilo. Vysúkali rukávy a už aj šermovali čakanmi, motykami a rýľmi. Za pomoci dospelých, ktorí to všetko riadili, sa dvor menil. Zo starého cintorína sa stalo výborné ihrisko. Od toho dňa už bol dvor denne plný mladíkov, ktorí by sa boli ináč túlali po nebezpečných miestach. Tu im bolo veselo, mali všetko – dobrých priateľov, asistentov a kňazov, ktorí im rozumeli a každému chceli dobre.

Po dobudovaní ihriska sa značne rozbehla športová činnosť. Pri dome vznikol futbalový klub ŠK Konkordia-saleziáni, ktorý kráčal od víťazstva k víťazstvu. Chlapci sa samozrejme najviac tešili, keď bol so zábavou spojený aj nejaký výlet. Prvým väčším výletom bola púť do Šaštína k Patrónke Slovenska. Išlo ich tam 150. Podobné menšie výlety sa začali organizovať často. Mládež z Miletičovej sa zapájala aj do rôznych manifestačných slávností v Bratislave. V peknom počte sa zúčastňovali na procesiách Božieho Tela. Ako sa spomína v záznamoch z domu, chlapci vedeli nielen hrať futbal, ale aj plniť si svoje náboženské povinnosti. Mnohých ľudí z vonka prekvapoval fakt, že veselí, hrou zaujatí chlapci, vedeli večer na daný znak stíchnuť, odobrať sa do kaplnky, zaspievať si tam a vykonať si svoje večerné pobožnosti.

Dňa 16. septembra 1934 prišiel do domu nový pán direktor vdp. Jozef Bokor s novými spolubratmi. Činnosť saleziánov bola v tom čase nasledujúca: Kňazi a klerici predpoludním vyučovali náboženstvo na školách a popoludní sa venovali pastorácii a chlapcom, ktorých sem prichádzalo vo všedné dni vyše 200, v nedeľu a vo sviatok však 500 až 700. Tu v hrách na priestrannom dvore alebo v spoločenských miestnostiach trávili svoj voľný čas pod dohľadom asistentov. Príťažlivým lákadlom pre chlapcov a mocným výchovným prostriedkom boli časté akadémie, tomboly, svetelné obrazy, divadlá a večerné slovká.

Ako v každom oratóriu, aj tu v Bratislave, boli v nedeľu u saleziánov dve príťažlivé strediská: kostol a divadlo. Ani jedno z nich nemohlo chýbať. Divadlo priťahovalo na bohoslužby. Medzi divadlom a saleziánskym kostolom bola úzka spojitosť. Pripraviť dobrý nedeľný program síce dalo zabrať, ale bola v tom záruka istého úspechu. Takýto je duch výchovnej metódy dona Bosca, ktorú možno vyjadriť slovami žalmu: „Slúžte Pánovi vo veselosti.“

Dňa 1. októbra 1934 sa do domu na Miletičovej presťahovala redakcia časopisu Don Bosco a správa saleziánskych spolupracovníkov. Bol to významný krok vo vývoji saleziánskeho diela v Bratislave na Miletičovej, o ktorom sa už predpokladalo, že sa stane centrom Saleziánskej spoločnosti na Slovensku. Je potrebné pripomenúť, že v tom čase saleziáni na Slovensku ešte nemali samostatnú provinciu, ale boli súčasťou Česko-slovenskej provincie, ktorej centrum, spolu s osobou provinciála, bolo v Prahe.
Dňa 24. septembra 1938 ľudí prekvapila správa o mobilizácii, ktorá zasiahla aj saleziánsky dom. Piati kňazi museli narukovať, aby bránili republiku proti hroziacemu vpádu zo strany Nemcov. Pocítilo to aj oratórium, jednak preto, že večer sa nesmelo svietiť, i preto, že mnohé rodiny odišli z Bratislavy na miesta, ktoré boli ďalej od hraníc. Mobilizačný stav našťastie netrval dlho a všetko sa vrátilo do riadnych koľají.
Po rozpade Česko-slovenskej republiky a vzniku prvej samostatnej Slovenskej republiky požiadala slovenská vláda, aby sa rozdelila aj Česko-slovenská saleziánska provincia. Tak vznikla samostatná slovenská saleziánska inšpektória so sídlom v Bratislave. Týmto sídlom sa stal náš dom na Miletičovej ulici. Za prvého inšpektora novej provincie hlavný predstavený saleziánov don Peter Ricaldone vymenoval 1. septembra 1939 doterajšieho direktora domu, vdp. Jozefa Bokora.

Činnosť domu na Miletičovej sledovala stále štyri hlavné oblasti: náboženské formovanie, kultúrnu činnosť, sociálnu činnosť a telovýchovnú činnosť. Tisíce chlapcov a mladíkov prešlo oratóriom na Miletičovej ulici. Každú nedeľu a na sviatok prichádzali stovky chlapcov na svätú omšu a pristupovali k sviatostiam. V oratóriu boli organizované viaceré náboženské skupiny s hlbokým duchovným zameraním. Bola tu sprístupnená čitáreň s veľkou knižnicou. Divadlo zaujímalo po kaplnke hneď druhé miesto. Súčasťou kultúrnej činnosti bol aj spevokol, hudba a výstavy tlače a misií. Saleziáni od svojho vstupu na bratislavské periférie popri morálnej biede odstraňovali, nakoľko mohli, aj hmotnú biedu. Pri výchove sa používala zábava a šport, ktoré neboli cieľom, ale hlavným prostriedkom, ako získať mládež, aby sa mohla vychovávať v kresťanskom duchu.

 V búrlivom roku 1945 počas frontových udalostí na Slovensku časté poplachy a nálety v Bratislave obmedzovali pravidelnú pastoračnú prácu v oratóriu. V domových záznamoch z toho roku čítame: «Hrôza približujúceho sa frontu nás ponorila až do prachu a cítili sme sa malí a slabí ako nikdy predtým. Vo svojej bezmocnosti sme hľadali záchranu a našli sme ju u Matky Božej. V bratislavskom dóme sme sa slávnostne zasvätili Panne Márii Sedembolestnej. Pred Veľkou nocou sa veriaci pripravili na krvavé jarné dni hlbokou duchovnou obnovou. Potom prišli aj tie strašné dni, keď sme so skľúčeným srdcom, ale s odhodlaním plným dôvery vďaka Pomocnici prežili aj front. V okolí ústavu sa tuho bojovalo. Tri dni vo dne v noci dopadali bomby a míny, lebo blízko nás sú pre vojnu dôležité objekty: továrne, sklady a mestský bitúnok». No saleziánska komunita neopustila svoj ústav ani v najťažšej chvíli. Spolubratia prežívali hrôzy vojny a bombardovania v pivnici. Tak splnili sľub, daný veriacim: Nebojte sa, neopustíme vás a nenecháme vás bez duchovnej potechy.

Kaplnka a ústav dostali niekoľko menších-väčších zásahov. Materiálne škody boli veľké a následky vojny sa potom cítili na každom kroku. Avšak spolubratov i veriacich začala mučivo trápiť celkom nová vec. Bola to najmä neistota a obava o budúcnosť, kvôli nástupu proticirkevnej politiky v našej vlasti. Avšak ani tak nestratili chuť do práce. Namáhali sa a pracovali tak, ako v danej situácii mohli a vedeli. 19. mája 1946 bratislavskí saleziáni zorganizovali púť do Šaštína. Počet prihlásených vystúpil na 5 500, a preto museli od železníc požiadať o tri osobitné vlaky pre pútnikov.

Keď sa koncom februára 1948 zmocnila moci v Československu Komunistická strana, znamenalo to na náboženskom poli začiatok boja na život a na smrť. Ateisti zakázali vydávať náboženskú tlač, knihy aj časopisy. Zoštátnili všetky katolícke školy, zrušili všetky katolícke organizácie, do seminárov sa nanútil marxizmus ako povinný predmet. Pripravovala sa likvidácia rehoľných spoločností. Do každého nášho ústavu prišli dvaja takzvaní národní správcovia. Jeden politický a druhý hospodársky. Úlohou dosadených zmocnencov bolo nebadane študovať denný program a plán každého ústavu a podávať o tom správu na ďalšie inštancie, aby tajné obsadzovanie prebehlo bez problémov. Aby nik nemohol zutekať, robiť poplach alebo sa postaviť na odpor. Aj v našom provinciálnom dome na Miletičovej preto „pracovali“ dvaja zmocnenci. K pripravovanej likvidácii došlo následne krátko po polnoci 14. apríla 1950.

Don Valerián Kňazovič, ktorý pôsobil v ústave ako kaplán, sa vracal domov tesne pred polnocou. Pred domom videl pristavený autobus a v ňom hromadu žandárov, na čo hneď upozornil direktora domu. Ten povedal vrátnikovi, aby nikoho nepúšťal dnu, kým nezobudí spolubratov. Žandári ozbrojení samopalmi obsadili dom a spolubratov hneď v noci odviezli do šaštínskeho ústavu, z ktorého spravili koncentračný tábor saleziánov. Odtiaľ boli prevezení do Podolínca. V dome bola zrušená kaplnka i oratórium a saleziáni v ňom celých štyridsať rokov nesmeli pôsobiť.

Bratislava Miletičova (1950 – 2003)

Po 14. apríli 1950 dom na Miletičovej najprv obsadila polícia, ktorá v ňom určitý čas pôsobila a neskôr ho odovzdala národnému stavebnému podniku Pozemné stavby. Ten si ho v roku 1956 poprerábal pre svoje potreby. Z budovy odstránili a zničili sochu dona Bosca. Sakrálne priestory, slúžiace na bohoslužby, popredeľovali železobetónovými vodorovnými i zvislými priečkami, čím vytvorili nové menšie miestnosti.
Celý dvor a trávnaté ihrisko zabetónovali a na tomto priestranstve postavili dva rozsiahle bloky garáží. Na priestranstve bývalého futbalového ihriska v roku 1965 vybudovali ešte jednu novú veľkú budovu, ktorú spojili s pôvodnými stavbami.

 V čase obsadenia ústavu v roku 1950 bývalo v dome osemnásť spolubratov. Otca inšpektora Jozefa Bokora zastihla „barbarská noc“ v Čechách. Bol práve u spolubratov v Ostrave. Po zaistení bol odvezený do tábora v Želive v južných Čechách. V roku 1956 bol na Krajskom súde v Bratislave odsúdený za trestný čin velezrady na štyri roky odňatia slobody. Po návrate z väzenia v roku 1961 žil don Bokor väčšinou v rodnom dome v Trakoviciach, kde v roku 1968 ťažko ochorel. Bol operovaný, ale krátko po operácii v nitrianskej nemocnici zomrel 1. apríla 1968.

Spolubratia sa po likvidácii domov rozišli do rôznych miest, kde sa snažili v skrytosti a podľa reálnych možností prežívať svoj zasvätený život. Bratislava bola tiež miestom, kde v tajnosti pôsobili viacerí saleziáni. Mali civilné zamestnania, bývali v bytoch a jednoduchým nenápadným spôsobom sa venovali výchove mládeže i ostatným dielam. Po smrti dona Bokora sa stal inšpektorom don Andrej Dermek, ktorý býval tiež v Bratislave na Drotárskej ulici.
Keď v roku 1990 padol komunistický režim, po 40-tich rokoch sa nám spolu s inými domami vrátil aj bratislavský ústav na Miletičovej ulici, ale v úžasne dezolátnom stave. Keďže zákon o odovzdaní cirkevných majetkov znel: „Odovzdať v existujúcom stave!“, odchádzajúci to dokonale využili.

Vtedajší inšpektor don Jozef Kaiser, ktorý bol ešte správcom farnosti v Dolnej Súči v Nitrianskej diecéze, sem poslal začiatkom marca 1991 za direktora promovaného stavbára dona Štefana Wallnera. Spolu s ďalšími dvoma spolubratmi si tu ako tak upratali dve izby a 8. marca 1991 tu začali bývať. Ich prvoradou úlohou bolo urobiť z tejto trojpodlažnej budovy znovu provinciálny dom. Začali rozsiahle rekonštrukčné práce. 24. mája 1991 spolubratia slávnostne preniesli sochu Panny Márie Pomocnice z kostola Blumentál, kam bola prenesená od čias zrušenia domu v 50-tych rokoch. Jednoduchú kaplnku zriadili v dome hneď na začiatku.
V lete 1991 sa do domu presťahoval inšpektor don Jozef Kaiser. V roku 1992 začali prichádzať do domu prví zvedaví chlapci a začala sa pastorácia medzi mládežou. V septembri 1992 prišli do domu spolu so svojím formovateľom donom Vladimírom Feketem aj prví štyria študenti teológie. Dom na Miletičovej sa totiž zariaďoval aj ako stredisko pre saleziánskych študentov.

Dňa 31. januára 1993 na sviatok svätého Jána Bosca mohol otec arcibiskup Mons. Ján Sokol posvätiť novú kaplnku pre verejnosť a dať ju do užívania. Okolití veriaci na ňu už dlhšie čakali. Po posvätení kaplnky sa mnohí chlapci začali hlásiť za miništrantov. V nedeľu ich bývalo okolo 50.
Po sprístupnení verejnej kaplnky rýchlo pokračovali aj ostatné práce na úprave domu a priestorov pre apoštolát. V dome na Miletičovej začalo pôsobiť aj katechetické stredisko a vydavateľstvo Don Bosco. Presunuli sa sem redakcie časopisov Svetlo a Don Bosco dnes. Časť parkoviska na dvore sa zmenila na športové ihriská, futbalové, volejbalové a basketbalové. Budova v ktorej predtým bývali garáže sa premenila na malú telocvičňu a vznikli v nej aj herne oratória. Každú chvíľu sa sprístupňovali nové priestory a úmerne tomu pribúdala aj mládež, ktorá začala v hojnom počte navštevovať znovuotvorené saleziánske priestory na Miletičovej.
Apoštolské aktivity sa začali organizovať podobne ako vo všetkých ostatných saleziánskych domoch. Mladí boli zaradení do menších skupín, kde sa stretávali na katechizme. Začali sa organizovať výlety, súťaže, športové turnaje, letné tábory, duchovné cvičenia a duchovné obnovy a, samozrejme, miništrantské a liturgické služby pri svätých omšiach. Okolo kaplnky sa postupne vytvorili tri spevácke zbory: CH.A.O.S., Úsmev, zbor dospelých a jeden detský orchester.

 Pri dome sa začala organizovať skupina saleziánskych spolupracovníkov a bývalých odchovancov, ktorí si veľmi živo pamätali na pekné chvíle prežité u saleziánov na Miletičovej v časoch pred nástupom komunizmu.
S narastajúcim počtom veriacich sa čoskoro ukázalo, že kaplnka už priestorovo nevyhovuje. Keď sa zakladalo dielo na Miletičovej, plánovala sa aj stavba veľkého kostola, ku ktorej však nedošlo kvôli nepriaznivým okolnostiam. Terez sa však časy zmenili, a tak sa mohol zrealizovať tento pôvodný zámer. Z iniciatívy a odvahy spolubrata Jozefa Kutarňu, ktorý na seba prevzal zodpovednosť za toto dielo, sa začal rodiť nový kostol. Priestor na stavbu bol oproti pôvodným plánom menší, pretože počas štyridsaťročnej neprítomnosti saleziánov nastali v okolí domu veľké stavebné zmeny, ktoré so stavbou kostola v týchto miestach vôbec nerátali. 10. decembra 1995 pápežský nuncius arcibiskup Luigi Dossena požehnal pozemok a spolu s provinciálom Ernestom Macákom urobili čestný výkop. Stavba rástla a s ňou rástli aj starosti, ako to už pri každej stavbe býva. 19. októbra 1997 však arcibiskup Ján Sokol mohol nový Kostol Panny Márie Pomocnice konsekrovať. Zároveň bola pri tomto kostole obnovená pôvodná farnosť, takže saleziánom na Miletičovej pribudla aj farská pastorácia – vyučovanie náboženstva na školách, príprava na prijatie sviatostí a iné.
V septembri 1997 sa študenti teológie presunuli z Miletičovej do Banskej Bystrice a neskôr do nového domu v Bratislave v Dúbravke. Aktivity na Miletičovej sa postupne vyvíjali do súčasného stavu a rytmu, ktorým tento dom dnes žije.

Jednou z úloh domu je zabezpečovať chod Slovenskej provincie. V dome sídli provinciál, je tu provinciálny sekretariát, archív a kancelárie jednotlivých provinciálnych radcov. Pravidelne sa tu schádza aj provinciálna rada.
Ďalšou dôležitou činnosťou je farská pastorácia a apoštolát s mládežou – oratórium a mládežnícke stredisko. V pastorácii účinne pomáha skupina usilovných katechétov a animátorov. Apoštolské aktivity farnosti a oratória sú veľmi bohaté. Prebiehajú tu katechetické stretnutia v skupinách a aktivity v krúžkoch. Každý rok sa uskutočňujú prípravy birmovancov a príprava detí na prvé sväté prijímanie. Organizujú sa športové podujatia, karnevaly, katarínske a silvestrovské zábavy, tradičné letné podujatia, medzi ktorými nechýba aj každoročná hrebeňovka či týždenný výlet do zahraničia.

V priestoroch saleziánskeho areálu, v novo zrekonštruovanej budove sídli aj naše vydavateľstvo Don Bosco, ktoré aktívne pracuje v oblasti masmédií. V dome sa tiež nachádza celoslovenské ústredie Združenia saleziánskej mládeže DOMKA. Je tu organizovaná skupina saleziánskych spolupracovníkov a niektoré voľné priestory domu boli poskytnuté na prenájom ako kancelárske priestory pre vhodné firmy.
Saleziánska prítomnosť na Miletičovej má aj dnes veľký dosah a význam pre miestnu časť Bratislavy. Časy sa menia a menia sa aj ľudia. Tí, ktorí sem chodievali do oratória pred 60-timi rokmi už majú svoje vnúčatá. Jedno sa tu však nezmenilo: stále sú tu deti a mladí ľudia. Dnes sú tu iné deti a iní mladí ľudia, ktorí však tiež hľadajú slušné a veselé prostredie preniknuté ovzduším viery. A práve také prostredie sa im saleziáni na Miletičovej aj dnes snažia vytvárať.

Starostlivo zozbieral: Jozef Kupka, SDB

Odkazy

Kalendár akcií:

september  2017
PoUtStŠtPiSoNe
 1
2
3
4
5
6
7
89
10
11
1213
14
15
16
17
1819
20
21
2223
24
2526
27
2829
30